Boľavá duša

ZÁHADNÉ, A PRITOM NESMIERNE TRPEZLIVÉ. TAKÉ JE NAŠE TELO. NIELEN TO Z MÄSA A KOSTÍ, JEHO SÚČASŤOU JE AJ TO, ČO ĽUDOVO NAZÝVAME DUŠA A ODBORNE PSYCHIKA.

Zo všetkých síl nám naznačujú, že čosi s našimi životmi nie je v poriadku. Že nežijeme, ako chceme. Že čohosi je na nás priveľa. Že nezvládame a niečo treba zmeniť. Najskôr o tom hovorí duša, ticho, nenápadne. Napríklad tým, že máme zlý pocit v žalúdku. Len také nepríjemné šteklenie či napätie. A my? Nič, hluché sme ako poleno. Naďalej ostávame vo vzťahoch, ktoré nás nenapĺňajú, v prácach, ktoré nás deptajú, obklopené ľuďmi, od ktorých by sme najradšej ušli. Samozrejme, toto sú len príklady.

Tak sa nám začne prihovárať aj telo, tu nás zabolí, tam pichne. Stuhnutá šija, migréna, seknuté kríže, sople až po bradu bez zdanlivej príčiny, meškajúci menzes. Aj toto sú len príklady.

V prípade pretrvávajúcej hluchoty voči vlastnému prežívaniu telo preladí na tvrdší kanál a ako sa hovorí, „stretneme sa v čakárni“ kožných, imunoalergiologic kých, kardiologických, gastroenterologických a veruže aj onkologických ambulancií. To už je poriadne hlasný hard core!

KRUTÝ TREST ZA HLUCHOTU

„Keď akýmkoľvek spôsobom ochorieme, telo nám hovorí, že niečo v našom živote nie je v poriadku a nemusí to byť iba informácia o tom, že sa zle stravujeme, málo hýbeme a nedostatočne oddychujeme,“ hovorí Mgr. Bronislava Plešková, psychologička Imunologickej a alergiologickej ambulancie v bratislavskej poliklinike na Tehelnej ulici (www. imunoalergo.sk). „Môže to byť správa o tom, že jednoducho v nejakom zmysle nežijeme dobre. Telo a duša, resp. psychika, sú spojené nádoby, nedajú sa jedna od druhej oddeliť, navzájom sa ovplyvňujú. Zakaždým sa snažia povedať to isté, len inou rečou, no väčšina z nás akoby nebola schopná im nielen rozumieť, ale vôbec ich počúvať.“

Komu by sa aj chcelo, pravda? Pripustiť, že vzťah, v ktorom som, nie je to, čo chcem, alebo že ma nekonečne vytáča, ako arogantne sa správa predavačka v bufete, že moje detstvo nebolo až také idylické a šrámy, ktoré som vtedy utŕžila, ovplyvňujú aj môj súčasný život, že… (doplňte vlastné), znamená, že s tým treba niečo urobiť. A to sa nám zdá nebezpečné, niekedy až desivé. Lebo jedna zmena znamená ďalšiu a už sa všetko rúca ako domino. Oveľa pohodlnejšie sa javia stratégie ako Nemyslieť na to, Sústrediť sa na niečo iné, Pokoj, však mi nie je až tak zle a tak ďalej a tak podobne.

Pohodlnejšie sú však iba zdanlivo. Lebo nech už to bola príroda, alebo Boh, vymyslení sme tak, že pocity neoklameme, ani keby sme čo robili. Pekne si v nás nažívajú, či sa nám to páči, alebo nie, a využijú každú, aj úplne mizernú a banálnu príležitosť, aby sa prihlásili o slovo. Každý jeden nespracovaný konflikt. Každý pocit hanby, viny, zlosti. Až začneme bolieť!

TOTO NEVIEM STRÁVIŤ

Nie je to žiadne nové poznanie. To, že naša duša sa nám cez bolesti a choroby tela snaží niečo povedať, vedeli už v antickom Grécku. Možno to nevolali psychosomatika ako my dnes, ale venovali tomu oveľa viac pozornosti. Až do čias, keď sa začalo zvlášť liečiť telo a zvlášť duša. No teraz sa medicína, či chce, alebo nie, musí vrátiť späť k spojeným nádobám. A pozor, nehovoríme o alternatívnych liečbach či ezoterických postupoch. Hovoríme o psychosomatike ako o vážnom a serióznom vednom odbore, ktorý sleduje somatické prejavy tela, a rovnako má v centre pozornosti aj prejavy psychiky. „Niektorí odborníci tvrdia, že akékoľvek somatické ochorenie je aj psychosomatické, ale typickými psychosomatickými ochoreniami sú práve alergie, astma, kožné choroby, srdco vocievne ochorenia a ochorenia tráviaceho traktu,“ vymenúva Bronislava Plešková. Hoci staré a dobré slovné spojenia „leží mi v žalúdku“, „to nedokážem stráviť“, „naložila som si na plecia“ či „toto neviem predýchať“ v sebe skrývajú zrnká pravdy práve o tom, že to, čo prežívame sa prejavuje aj fyziologicky v tele, neznamená to, že keď nás rozbolí chrup, niekoho máme v zuboch a keď noha, mali by sme spomaliť. „Toto sú skôr také povery, do istej miery možno predsudky. Bolesti a choroby sa nedajú vykladať ako snár. Spôsobov, ako sa môže psychosomatické ochorenie vyvinúť, je niekoľko. Môže to byť odpoveď organizmu na aktuálny akútny problém, na súčasné ťažkosti v živote, ale môžu to byť potlačené a nespracované konflikty z obdobia detstva či dospievania. V každom prípade to, akým ochorením budeme trpieť, závisí od toho, na čo má organizmus predispozíciu. Ak mám napríklad oslabený dýchací aparát, môžem sa stať astmatičkou.“

HEJ, PÁN DOKTOR!

Keď nás však niečo bolí, málokedy sa zamýšľame nad tým, čo sa nám snaží naša „duša“, teda psyché, povedať. Zájdeme k lekárovi, ten podľa symptómov určí diagnózu, predpíše lieky a hotovo. Treba viac? „V prípade psychosomatických ochorení by mali lekár a psychológ spolupracovať ako tím. Jeden z nich rieši problémy na úrovni tela, zmierňuje a lieči somatické príznaky, druhý pomáha v oblasti duše, pomáha nájsť príčinu ťažkostí, lebo tú farmakologická liečba neodstráni. Pracovísk, ako je naše, kde psychológ s lekárom takto spolupracujú, je u nás zatiaľ ako šafranu. Čo je podľa mňa veľká škoda, pretože toto je najefektívnejší spôsob, ako pacientom pomôcť,“ myslí si psychologička z imunolo gickoalergiologickej ambulancie. „Nerobíme tu žiadne zázraky, keď má niekto predispozíciu na astmu, bude ju mať už navždy, ale keď podstúpi farmakologickú liečbu a zároveň sa s pomocou psychológa viac spozná, naučí sa, ako narábať s emóciami a konfliktmi, priebeh ochorenia sa výrazne zmierni. A nielen tohto konkrétneho, ale aj prípadných ďalších.“

ÚNIK DO CHOROBY

Rôznymi alergiami a chorobami však trpia už malé deti, teda tvory, o ktorých sme presvedčené, že ešte nie sú skazené takzvaným zdravým rozumom, a prím u nich hrajú emócie. Tak aké potláčanie emócií, aké nespracované konflikty? Alebo psychosomatika na deti neplatí? „Veruže platí. Stretla som sa s modelom, ktorý to vysvetľuje takto: Dieťa sa narodí do nejakého prostredia a ako sa vyvíja, získava rôzne sociálne zručnosti. Vie, ako sa správať doma, čo funguje u starých rodičov, v obchode a podobne. Má nejaké stratégie zvládania situácií, s ktorými sa stretáva. Ako rastie, zisťuje, že mu už nestačia, že prichádzajú rôzne zákazy a príkazy, rodičia sú prehnane starostliví alebo naopak zanedbávajúci. K tomu sa pridajú hádky rodičov alebo záťažové situácie v škôlke, dieťa zrazu nevie, ako to má zvládať, ako sa správať, a začne somatizovať. Bolí ho bruško či hlava, nechce jesť alebo začne, naopak, jesť veľa. Rodičia zájdu k lekárovi, symptómy sú jasné, diagnóza sa hľadá ťažšie, ale niekedy sa dokonca podarí ju nájsť. Predpíše sa liečba a rodičia dúfajú, že všetko už bude v poriadku. Ale ak situácia, ktorá je pre dieťa záťažová, neodznie, ak pokračuje alebo v dieťati ostane nevyriešený konflikt, môže prepuknúť reálne ochorenie. Na to, čo bolo predtým, sa zabudne, už sa rieši iba choroba, nepátra sa po príčinách. Táto tretia fáza môže prísť veľmi rýchlo, ale aj pomaly, možno až v dospelosti,“ vysvetľuje Bronislava Plešková.

KAŽDÁ RADA DRAHÁ

Vodou na mlyn psychosomatiky a jej užitočnosti sú aj časté sťažnosti pacientov na to, že ich lekár nevypočuje. Lebo raz darmo, nie sme hlúpi, možno si to ani neuvedomujeme, ale nie je náhoda, že keď lekárovi hovoríme o ťažkostiach s trávením, chce sa nám pridať aj pár viet o tom, ako zle znášame každú návštevu svokry. Kdesi v sebe tušíme, že čudne fungujúce črevá by s tým mohli nejako súvisieť. Ale lekár nemá čas venovať sa tejto „ľudskej“ stránke našich ťažkostí. Čo nám zostáva? Zájsť k psychológovi a povedať: Dobrý deň, trpím sennou nádchou? „Napríklad,“ pritakáva psychologička. „Samozrejme, treba si dobre vybrať a ako som už spomínala, ideálne je, ak lekár a psychológ spolupracujú. Akýkoľvek spôsob, ktorý nám pomôže menej samých seba klamať a viac sa venovať svojmu pre žívaniu,je užitočný, vítaný a potrebný. Každý nech si nájde spôsob, aký mu vyhovuje. Písať si denník, meditovať alebo zájsť za terapeutom. Ale ak ignorujeme, čo prežívame, čo nám telo hovorí, najmä zo strachu, že by sme museli niečo v živote zmeniť, môže sa stať, že príde somatické ochorenie. A pritom sme sa nemuseli dostať až sem,“ upozorňuje Broňa Plešková. V tomto svetle má príslovie V zdravom tele zdravý duch zrazu nový význam. Aj pre vás?

Lucia Skladanová, časopis Madam EVA, 02/2012.