Psychosomatika – pohľad do histórie

Termín „psychosomatiká choroba“ prvý krát v histórii použil lekár Heinroth (Trapková, Chvála, 2009) v roku 1818 v knihe Lehrbuch der Störungen des Seeslenslebens (Učebnica porúch duševného života) v spojení s poruchami spánku. Bolo to v období raného 19. storočia a už odvtedy s pojmom označujúcim choroby, ktoré sa prejavujú ako telesné, ale sú významne ovplyvňované psychikou, boli neustále problémy. Nútila totiž lekárov hľadať iné liečebné postupy, ako boli bežné prostriedky.

Hippolit Bernheim v roku 1891 prvý krát použil slovo psychoterapia. Vzťah medzi telom a dušou sa stal stredom pozornosti vedeckého výskumu v novovzniknutej Psychofyziologickej spoločnosti v Paríži na konci 19. storočia. Trvalo takmer jedno storočie, kým nové poznatky len pomaly ovplyvňovali medicínsku prax. V priebehu niekoľko ďalších desiatok rokov sa však zmenilo myslenie celej generácie lekárov hlavne vďaka učeniu Sigmunda Freuda.

Objavy tohto židovského lekára z Příbora boli tak ako uznávané, tak aj zavrhované, ale všetci museli reagovať na jeho koncept nevedomia, ktorý sa stal základom jeho biograficky poňatej medicíny. Freud sám bol neurológ a biologicky vzdelaný vedec, ktorý však nechcel, aby svoju psychoanalýzu pohltila medicína (Trapková, Chvála, 2009), chcel jej vybudovať akoby „lepší osud“.

Freudovi žiaci vytvorili ďalšie koncepty, ktoré často presahovali medze klasickej medicíny, čo vidno na práci C. G. Junga, jedného z mála žiakov nežidovského pôvodu. Nositelia psychoanalytických myšlienok boli hlavne židovskí lekári, a práve táto generácia nástupcov bola po prevzatí moci nacistami v Nemecku vyhnaná z Európy alebo väznená. Tento fakt je zároveň odpoveďou na dlho kladenú otázku: „Prečo sa nádejná tendencia orientovať medicínu psychoterapeuticky v druhej polovici 20. storočia vytratila?“. Všetko, čo sa zachovalo z predvojnových myšlienok celostnej medicíny, bolo s pádom tretej ríše definitívne odmietnuté.

V povojnovej dobe sa značne presadila technika a technológia vôbec. Objav penicilínu a inzulínu posilnil rast farmakoterapie a moc farmaceutických firiem. Zdalo sa, že na všetko môžu existovať lieky, tak ako to bolo so vznikom penicilínu. S celkovým rastom životnej úrovne v povojnovom období akoby všetci radi zabúdali na súvislosti chorôb s tým, ako človek a jeho rodina žije (Trapková, Chvála, 2009). Zodpovednosť za svoj vlastný osud zostala len v oblasti hygieny práce a zdravého životného štýlu s dôrazom na pohyb, zdravé jedlo a zákaz fajčenia. Choroby sa začali považovať za nehodu, pokiaľ nebola fatálne geneticky podmienená.

Dnes sa stretneme s psychosomaticky uvažujúcim lekárom len zriedka a všetci za to platíme daň. Veľa mladých pacientov, u ktorých je diagnostikovaná astma, pričom sa vôbec neuvažuje o súvislostiach, počas ktorých záchvaty v rodine vznikli, sú odkázaní na dlhodobé (niekedy aj trvalé) užívanie liekov, ktoré sa ťažko vysadzujú a nie sú neškodné. Lekár namiesto hľadania bio-psycho-sociálnych súvislostí väčšinou uvažuje nad kombináciou liekov. Je preto potreba povedať, že všetky choroby sú biopsychosociálne, a preto je potreba nepreferovať len „bio“ na úkor ostatných, ťažko poznateľných faktorov.